|
Právě je 562 návštěvník(ů) a 2 uživatel(ů) online: Mikim rosmano
Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde
|
Zaznamenali jsme 116815046 přístupů od 17. 10. 2001
|
| |
Teologie: Meno v Biblii
Vloženo Středa, 21. březen 2012 @ 22:00:10 CET Vložil: Olda |
poslal chani Osobne
som zástancom čo najvernejšieho zachovania pôvodnej hebrejskej (v
menej prípadoch i gréckej) podoby mien, a to nielen preto, že
dávajú čitateľovi prekladu príchuť originálu, ale najmä
preto, lebo každé biblické meno má svoj charakteristický význam,
ktorý sa poslovenčením takmer vždy stane nerozoznateľným.
V
prípade mien ako Eliáš alebo Ezechiáš=Chizkijáš čitateľ
nezacíti prítomnosť teoforickej prípony -jáhú, a teda nebude
mať z čítania prekladu podobný zážitok, aký má čitateľ
originálu, ktorému sa Božie meno Jahve objavuje a pripomína v
nespočetných prípadoch. [Zdôrazňuje to napríklad aj komentár k
1. Paralipomenon, 3. kap. v Českom ekumenickom preklade (vyd. z r.
1977, str. 311), ktorý hovorí, že každé meno v rodokmeni kráľov
z Dávidovej dynastie je samo osebe svedectvom o Bohu. „Stačí
niektoré mená preložiť, aby vyniklo jasné svedectvo o
Hospodinovej činnosti ... alebo o Hospodinovej existencii.“ O
ľuďoch, ktorí nežili v súlade s významom svojho mena, hovorí,
že „čo nedokázali skutkami, môžu dokázať aspoň menami:
vydávať jasné svedectvo o Hospodinovej zvrchovanosti a
neporovnateľnosti. Keď bol takýto zoznam recitovaný, potom sa
srdcia poslucháčov zrejme zachvievali posvätnou bázňou, lebo sa
vyslovavalo veľmi často v skratke nevysloviteľné meno Hospodin
(Jahve). Týrn sa dosvedčoval Hospodinov zvláštny vzťah k
ľudu...“ (Kurzíva je pôvodná.)] Ďalej je tu skutočnosť,
že v takýchto prípadoch sa zakrýva intimita vzťahu biblických
postáv k Bohu, ktorého meno figurovalo v ich menách, čo v
biblických časoch, keď meno nebolo len formálnou nálepkou, ale
živým svedectvom o človeku i o Bohu, nepochybne malo silný vplyv
na jednotlivcovo vnímanie vlastnej identity vo vzťahu k
Stvoriteľovi. Preto mi je blízke riešenie českých prekladov Dr.
Hegera a Šrámka (napr. Elijjahu, Ješajahu a pod.)
Niečo
podobné možno povedať aj o menách typu Abšalom a pod.; v
zaužívanej podobe „Absolón“ nikto nezachytí „šalom“,
pokoj či mier, ktorý figuruje aj v mene ďalšieho
Dávidovho syna, Šalamúna. Keď si predstavíme,
že
by mená slovenských historických osobnastí boli pri preklade
napríklad do angličtiny poangličtené: neznelo by nám čudne a
neprirodzene meno George Janosik namiesto Juraj
Jánošík, alebo Frank Palacký?
O to závažnejšie by to bolo pri menách rýdzo slovanského
pôvodu, ako Jaroslav, Kvetoslava, Vladimír, Slavomír a podobne.
Prípadným poangličtením by stratili nielen fonetickú
prirodzenosť, ale aj etymologickú
spätosť s myšlienkovým svetom doby, v ktorej vznikali. O to viac
to platí o menách biblických, ktoré sú často aj vyznaním viery
(Elijáhú
= Môj Boh ( je) Jahve on,
Daniel = Môj sudca je Boh atď.) alebo
súvisia s Božím zámerom, proroctvom... Nahrádzanie
pôvodných mien slovenskými menami by nebolo prijateľné ani
vtedy, keby boli slovenské ekvivalenty presným prekladom
hebrejského mena (ťažko si predstaviť, že by sme biblického
Šalamúna
nazývali jemu významovo najbližším „Miroslav“); o to viac to
platí vtedy, keď medzi originálom a prekladom k významovej zhode
nedochádza.
Protestantský
učenec
Štefan Piecka je „za ponechaníe hebrejského výrazu
vlastného mena“ tam, kde je v origináli. (Bulletin 1996, str. 18,
pravý stĺpec)
a ďalej: „Možno sme ešte
celkom nedocenili a do dôsledkov nepochopili jeho [t.j.
Božieho
mena] užívanie
v Biblii. Hľadajme pravdu, hľadajme ju spoločne a držme sa jej.“
Ešte
jeden citát
z knihy "Biblia u nás" od Rudolfa Koštiala
(str. 134): „Pravda je omnoho cennejšia ako posvätná chyba“
To
je myšlienka mimoriadne dôležitá v súvislosti s nahrádzaním
mena Jahve slovom Hospodin alebo Pán. Netreba zvlášť zdôrazňovať,
že oba náhradné termíny, t. j. Hospodin i Pán, nie sú prekladom
hebrejského „Jahve“, ale buď slova
„baal“ (v zmysle: pán, vlastník, majiteľ), alebo „adón“ -
pán. Slovo “adon” sa vzťahuje na všeliakých
pánov. S určitým členom niekoľko krát aj na Jahve. „Adónaj“
je pán v pluráli majestaticus, doslovne znamená – „páni moji“
a vyskytuje sa asi 300-krát a vzťahuje sa výlučne na pravého
Boha. Tento titul by možno bolo vhodné prepisovať slovom Hospodin.
Je zaujímavé, že úctivé slovné spojenie „Pán Boh“ -
„adonaj elohim“, som v Biblii samo o sebe nenenašiel ani raz.
Dnes je bežné oslovenie napr „pán inžinier“, Biblia niečo
také nepozná.
Slovo
„elohim“ sa vyskytuje asi 368-krát a 8-krát sa vzťahuje na
falošných bohov. Napríklad 1Sam 5:7 – náš elohim dágon. Z
toho jasne vidieť že elohim nie je meno pravého Boha.
Prekladatelia
žiadne iné nomen proprium neprekladajú všeobecným
označením a žiadne všeobecné označenie sa neprekladá vlastným
menom. Čo by sa stalo, keby sme v Pentateuchu nahradili nomen
proprium „Mojžiš“ všeobecným (hoci pravdivým) označením
„Prorok“? A či by nepôsobili evanjeliá oveľa menej osobne, ak
by sme vlastné meno Ježiš nahradili napríklad titulom Pán, Boží
Syn či Učiteľ? Veď je napísané (1. Korinťanom 8,5.6), že je
mnoho pánov i mnoho tých, čo sú nazývaní bohmi. Len jeden Pán
však má meno Ježiš Kristus (tým je odlíšený od ostatných) a
iba jeden Boh má meno Jahve, čo ho robí jedinečným. Nový Zákon
bez mena Ježiš už nie je Novým Zákonom, rovnako Starý Zákon
bez mena Jahve už nie je Starým Zákonom. V tomto prípade je
naozaj oveľa cennejšia pravda ako posvätná chyba. Veď či
nepôsobí mätúco preklad Žalmu 110,1, kde podľa niektorých
prekladov čítame: „Pán povedal môjmu Pánovi“? Ktorý Pán
povedal ktorému Pánovi? Slovom Hospodin (ktoré na
tomto mieste uvádzajú niektoré iné preklady) sa odchýlime od
mätenia čitateľa len nepatrne, pretože slovo Hospodin
znamená to isté,
čo Pán (rovnako ako slová „otrok“ a „rab“ sú to len
synonymá).
Slovo Hospodin podľa diela: „O prekladoch Biblie do
slovenčiny a do iných slovanských jazykov“, vydal slavistický
kabinet SAV, Bratislava 1997. Na strane 147 udáva: „slovo Gospod,
Hospod, Hospodin, sú pozostatkami požehnanej misie Konštantína a
Metoda.“ Zase ide o tradíciu. To isté dielo str.145 uvádza
„Septuaginta...meno JHVH nemohli prepísať, lebo gréčtina
neumožňuje použiť vnútri slova spoluhlásky h, v.
Nevysloviteľné meno JHVH nahradili v preklade slovom Kyrios,
teda prekladom slova Adónáj. Adónáj a Kyrios
majú rovnaký význam „Pán.“ - Prekladatelia Septuaginty museli
preložiť aj liturgické zvolanie Hallelú jáh. Z dvoch slov
urobili jedno nezrozumiteľné slovo Alléloyia.
...Bezradnosť prekladateľov sa preniesla zo Septuaginty do
Vulgáty.“ (zvýraznené autorom)
Málo známy je fakt, že
existuje niekoľko fragmentov Septuaginty, v ktorých je božie
meno v gréckom texte vpísané hebrejsky.
Uvediem
konkrétny príklad Septuaginty pod označením P. Found Inv. 266.
Rukopis je v súčasnej dobe v Societé Royale de Papyrologie (Gr. P.
458), Káhira. Ide o 117 fragmentov z 1. storočia p.n.l. kde v
gréckom texte je kvadrátnou hebrejčinou vpísaný tetragramaton,
nie kyrios. Ide o 5.Mojžišovu a meno je vpísané 49 krát.
http://en.wikipedia.org/wiki/Papyrus_Fouad_266
Vo
štvrtom storočí Hieroným, prekladateľ latinskej Vulgáty vo
svojom úvode ku knihám Samuelovým a Kráľovským píše, že
až do dnes nachádzame v istých gréckych knihách božie meno
vyjadrené starovekými písmenami. V jednom dopise (Papyrus
Grecs Bibliques, F. Dunand, Káhira, 1966, s. 47,
ppč 4) sa vyjadril že istý nevzdelanci kvôli podobnosti
písmien, keď v gréckych knihách našli Meno, boli zvyknutí čítať
ΠΙΠΙ - grécke písmena zodpovedajúce PIPI v latinke.
Je
naozaj paradoxné, že meno, ktoré sa v origináli vyskytuje
6828-krát (Teologický zborník, 1995, str. 147), sa v niektorých
prekladoch nevyskytuje ani raz! Len veta „vajjomer Jahve, „a
povedal Jahve“ tvorí celé 4% slov Starého Zákona (Martin
Prudký: Cvičebnice biblické hebrejštiny, 1992, str. 5, pozn. 2).
Podobne
sa o nutnosti používania osobného mena Jahve (v angličtine aj
Jehovah) v preklade vyjadrili aj vydavatelia amerického prekladu
American Standard Version vo vydaní z roku 1901:
„...the
American Revisers, after a careful considerotion, were brought to the
unanimous conviction that a Jewish superstition,
which regarded the Divine Name as too sacred to be uttered, ought
no longer to dominate in the English or any other version of
the Old Testament, as it fortunately does not in the numerous
versions made by modern missionaries. This Memorial Name, explained
in Ex. iii. 14, 15, and emphasized as such over and over in the
original text of the Old Testament, designates God as the personal
God, as the covenant God, the God of revelation, the Deliverer, the
Friend of his people;-not merely the abstractly "Eternal one"
of many French translations, but the ever living Helper of those who
are in trouble. This personal name, with its wealth of
sacred associations, is now restored to the place in
the sacred text to which it has an
unquestionable claim.“
(The Holy Bible, American Standard Version, Newly edited by
the American Revision Committee A.D. 1901, Preface, str. iv, ods. I.;
zvýraznené mnou)
PREKLAD:
„...americká revízna komisia sa jednomyseľne zhodla na tom, že
židovská povera, podľa ktorej je božské
meno príliš sväté, aby sa vyslovovalo, by už
nemala, prevládat' v
anglickam ani v nijakom inom preklade Starého Zákona, ako
už našťastie neprevláda v mnohých prekladoch vydaných
novodobými misionármi. Toto pamätné Meno, vysvetlené v Ex. iii.
14,15 a zdôraznené ako také znovu a znovu v pôvodnom texte
Starého Zákona, vykresľuje Boha ako osobného Boha, ako Boha
zmluvy, Boha zjavenia, Osloboditeľa, Priateľa svojho ľudu; - nie
ako len abstraktného "Večného", ako to uvádzajú mnohé
francúzske preklady, ale ako stále živého Pomocníka tých, ktorí
sú v ťažkostiach. Toto osobné meno so svojím množstvom
posvätných súvislostí sa teraz vracia na svoje
miesto v posvätnom texte, na čo má nesporný nárok,“
(zvýraznené mnou)
V
tejto súvislosti mi nedá necitovat" aj katolícky „katechizmus
pre dospelých“, knižku „Viem, komu som uveril“ (Rím 1987),
ktorá na strane 75 pod heslom Božie meno a
osoba uvádza:
„Podobne
ako človeka nedokonale poznáme iba na základe jeho jednotlivých
vlastností, nemôžeme pochopiť ani Božiu podstatu, uvažujúc iba
o niektorých jeho vlastnostiach. ľudia sa dávajú spoznať tak, že
povedia svoje meno. ...Kto má meno, nie je „to“, ale „ja“,
„ty“, osobou, ktorá vie rozprávať a ktorú možno
oslovit'...Keď niekoho oslovíme po mene, dávame tým najavo, že
ho poznáme a máme k nemu vzt'ah. Kto má vo verejnosti meno, nie je
hocikým, nie je anonymným, lež známym a významným. Tí bez
mena, naopak, sú bezvýznamní, nehodní zmienky, bez hlasu a
vplyvu. Aj Boh sa zjavuje tým, že prezrádza svoje
meno. ... Zjavenie Božieho mena JAHVE je
stredobodom starozákonného zjavenia. Keď Boh má meno,
znamená to, že Boh nie je vecou, predmetom, ktorým možno
disponovať.... Jeho meno je pre človeka prísľubom a prisvedčením.
Keďže Boh má meno, môže nás osloviť a my môžeme osloviť
jeho. Nie je nemým, lež hovoriacim a osloviteľným Bohom.“
(kurzíva je pôvodná)
Podobne
sa o tomto mene vyjadruje aj poznámka pod čiarou k Ex 3,14 v už
spomínanom Českom ekumenickom preklade: „Meno Jahve ... vždy
lzraelu pripomínalo Boha blízkeho, Spasiteľa.“ Bezmennosť
bola v biblických časoch veľkou pohanou, ako to potvrdzuje aj Jób
30,8: "Synovia blázna i synovia človeka bez mena; boli
vypudení zo zeme." (Roháčkov preklad) Evanjelický preklad
dokonca v tomto verši hovorí o „bezmennej hávedi“ a preklad
vydaný Spolkom sv. Vojtecha ho prekladá: „Tí zlosynovia, čo ani
mena nemajú, čo z krajiny ich bičom vyhnali.“ Bezmenný je aj
muž, ktorý hriešne odmieta „vzbudiť meno zomrelému“
manželovi. Moábčanky Rút; Písmo o ňom hovorí, len že je to
`ten a ten`, po hebrejsky „ploní almoní“- Rút 4,1.5. Podľa
niektorých zdrojov takto nazývali židovskí rabíni Božieho Syna,
Ježiša, keď chceli vyjadriť svoj negatívny postoj voči nemu
[Mišna: Jevamot; Tosefta Jevamot 3,3; Joma 66b; pozri: Gábriš, K.:
Kristus (Mesiáš) - Ježiš, Bratislava 1995, str. 64]. Takto sa v
prekladoch Písma, ktoré namiesto Božieho mena uvádzajú náhradné
pojmy, nepriamo dostáva pohany spojenej s bezmennosťou aj samému
Bohu. A tak osud, ktorý mal postihnúť podpaľača Hérostrata,
takmer postihol požehnaného Stvoriteľa vesmíru. To že v Biblii
ani v pôvodnom texte nenájdeme meno svätého ducha môže znamenať
len to, že to nie je osoba.
|
Re: Meno v Biblii (Skóre: 1) Vložil: poutnick v Čtvrtek, 22. březen 2012 @ 09:02:33 CET (O uživateli | Poslat zprávu) | Také mám raději originální jména, i když hebrejskému jazyku až na pár slov nerozumím. Mám zvláštní pocit jako kdybych je už dřív někdy slyšel a připadají mi těžko popsatelným způsobem opravdová. Hodně se používají v jeruzalémském překladu. Moc rád mám ale i jméno Hospodin, které podle mne dokonale vystihuje odpovídající nuanci slova pán jako hospodář. Mnoho jmen našich předků jsou počeštěná jména světců a světic, přestože zní pohansky. Například Květoslav nebo Květoslava bývali křtěni podle svatého Floriana, legionáře a mučedníka. Aleš=Alexandr, Racek Horacius, Horymír Montanus, Čeněk Inocenc nebo Vincenc, Vok Vítek, Eliška Alžběta, Oldřich Ulrich, Bedřich Friedrich, Anežka Agnes apod. Krásná vyznavačská jména jsou Cyriak a Cyril, odvozená od řeckého kyrie. Od světců pocházejí i mnohá příjmení. Vávra, Vacek, Vavroch, Vackář nebo Vaculík od svatého Váslava, Bárta, Bartek nebo Barták od svatého Bartoloměje. Některá jména byla násilně počeštěna a vydávána za pohanská až v době obrozeneckých nacionalistů. Zajímavé je například často užívané jméno Smil, které vyvolává představu smilnění. Latinský tvar je Eusebius a znamená Bohabojný nebo Uctívající Boha. To že dodneška používáme jejich jména, i když si to někdy ani neuvědomujeme svědčí o úctě ke svatým v prvotní Církvi. To že byly děti křtěny v jejich jménu, i když ještě nějakou dobu přetrvávala i jména která měla původ v pohanské antice. Jako třeba Martin, Dionýsios nebo dokonce Lucifer. |
|
|
Re: Meno v Biblii (Skóre: 1) Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Pondělí, 09. duben 2012 @ 17:07:29 CEST (O uživateli | Poslat zprávu) | Výstižný
postreh majú katolícki autori knihy „Komentár k Starému zákonu
I. zväzok“ str 148, k veršom Genezis 3,2-3. Všimli si, že had
oslovuje Boha bez mena a podobne Eva po hriechu tiež vynechala meno.
Potom keď porodila syna, zase z vďačnosti použila meno. Len
škoda, že aj autori tejto úvahy namiesto Jahve, píšu kapitálkami
PÁN. Autori sa držia pokynu:
http://www.adoremus.org/CDW_NameofGod.html
Citujem
zo spomínanej knihy: „Aj označenie PÁNA Boha menom Boh je
náznakom odstupu hada od Boha. Boh je pre neho iba vzdialený
Stvoriteľ, nie PÁN, zmluvný partner Izraela. Niektorí vidia v
skrátení mena obavu vložiť do úst hada posvätné meno PÁN,
podobne ako ani pohania Božie meno nemohli vyslovovať.“ Na strane
149 autori pokračujú: „Žena podobne ako had, zúžila
pomenovanie PÁNA Boha na meno Boh, čím sa zužuje charakterizácia
postavy, v Biblii často poskytovaná významom mena.“
Keď
bol Ježiš 3 razy pokúšaný diablom, nie náhodou odpovedal troma
biblickými textami kde je zakaždým božie meno a neexistuje žiadny
rozumný dôvod myslieť si že meno vynechal.
Podobne
si je možné všimnúť, že Jób, ktorý mal blízky vzťah k Bohu,
použil niekoľko krát Jahve, ale jeho traja priatelia ani raz.
Študentom
na obchodných školách sa zdvôrazňuje aké je dôležité a drahé
meno firmy, ako ho treba chrániť. Žiaľ nevedel to ani vynálezca
kníhtlače – Gutenberg – svoje meno neuviedol v žiadnej knihe,
ktoré vytlačil a doplatil na to.
V
tejto súvislosti by som sa rád ešte krátko dotkol prekladu
Ex3,14, kde sa Božia odpoveď Mojžišovi často prekladá „Ja
som, ktorý som“. Tu ide skôr o otázku dôslednosti a presnosti.
Zdá sa však, že aj tu prevláda skôr tradícia ako prekladateľská
precíznosť, o ktorej ktosi raz povedal, že prekladateľ má byť
ako sklo: má umožniť druhým vidieť všetko na druhej strane, ale
jeho samého nemá byť vidieť.
Je
zrejmé, že hebrejská veta „ehje ašer ehje“ obsahuje sloveso
„haja“
v imperfekte, ktorému mnohí
odborníci a prekladatelia (židovskí i kresťanskí)
rozumejú ako „budem“, a nie „som“. Preto napríklad
väčšina židovských prekladov prekladá toto miesto v súlade s
Raším ako: „Budem, ktorý budem.“
(Pět knih Mojžíšových [čes.:
„Budu ten, který budu“, preklad dr. Isidora Hirscha,
1935], Twenty-Four
Books of the Holy Scriptures: „I
will be
that I will be“, lsaac
Leeser, 1853; Tanach [angl., The Stone edition, Nosson
Scherman,1996: „I
shall be as I shall be“],
Die Israelitische Bibel [preklad
Dr. Ludwiga Philippsona 1858: „Ich werde sein, welcher ich
werde sein!“; podľa tohto zdroja aj Aquila a Theodotion prekladajú
„esomai os esomai“ čiže budem, ktorý budem", atď.])
Je
tiež zaujímavé, že ten istý tvar „ehje”
sa nachádza aj v Ex3,12, kde ho preklady bežne prekladajú ako
„budem“. Ak teda toto slovo znamená „budem“ v 12. verši, čo
vedie prekladateľa k názoru, že o dva verše ďalej už znamená
„som“? Rovnako je to aj v iných prípadoch, kde sa toto slovo
nachádza v pôvodnom hebrejskom texte, napr: Ex
4,12; Joz 1,5; 3,7; Sud 6,16; 2Sa 7,14; 16,19; 1Pa
17,13; Iz 47,7; Oz 14,5(6);
Zach 2,9(5).
(Slovo „ehje”
sa v Biblii nevzťahuje len na Boha, je to bežné slovo, napr Sud
11,9.) Človek je nútený klásť si otázku, prečo
mnohí prekladatelia (hoci zďaleka nie všetci) postupujú v tomto
prípade nedôsledne.
Dôsledné
rozlíšenie významu „budem“ od „som“ má totiž veľký
význam; nejde tu len o akúsi hru so slovami. Z literatúry i z
rozhovorov s ľuďmi som mal možnost vidieť, k akým mnohým
nedorozumeniam pri interpretácii totiž preklad „Ja som, ktorý
som“ viedol; počnúc predstavou, že Boh tým Mojžiša len
zahriakol, aby sa na Meno Božie nepýtal, a končiac výkladom čisto
ontologickým, ktorý sa zúžil len na potvrdenie Božej existencie.
Tieto výklady však z Božej odpovede robia
„neodpoveď“,
lebo Mojžišova otázka znela: „Aké je Božie meno?“, a nie
„Existuje Boh?“ (o čom
ani on, ani jeho ľud
nepochybovali). Veľkí
vykladači už od staroveku
chápu túto odpoveď nie v ontologickom zmysle, ale v zmysle
soteriologickom, čiže
„Budem, ktorý budem“ - budem vaším Záchrancom a Spasiteľom,
Otcom i Kráľom, Učiteľom a Vodcom. Preto aj česká Ekumenická
komisia uviedia k Ex 3,14 už citovanú poznámku, že Božie meno
„pripomínalo lzraelu vždy Boha blízkeho, Spasiteľa“. Keď
Jahve povedal, že svojím menom sa nedal poznať – 2M6,3, znamená
to, že význam jeho mena pochopia až teraz, keď pokorí svetovú
velmoc a oslobodí svoj zotročený ľud.
Potvrdzuje
to aj Príručný lexikón biblických vied od J. Heribana na str.
513, kde sa hovorí, že význam Božieho mena Jahve treba chápať
„nie v zmysle filozoficko-teologickom, ktorým sa označuje
transcendentné bytie Boha, ale skôr v zmysle spasiteľnom,
ktorým sa vyjadruje Jahveho aktívna, dynamická
prítomnosť v dejinách vyvoleného
národa“. (zvýraznené mnou) Hoci sa toto dielo drží tradičného
prekladu „Ja som, ktorý som“, uznáva, že význam tejto vety
nie je možné chápať ontologicky.
Podobný
názor je aj v Novom Biblickom slovníku, 1996, str.110: „Budu
který budu, zaslíbení Boží moci a neustálé přítomnosti pro
svůj lid v průběhu vysvobození.“
Povedať
o sebe, „ja som“ môžem bez rúhania aj ja. Ale povedať, že
čokoľvek si zaumienim, to spravím; alebo stanem sa čímkoľvek –
kýmkoľvek chcem, môže len jedna osoba vo vesmíre. Tá najvyššia.
To je význam Božieho mena.
Miroslav
Varšo, ktorý učil na katolíckej teologickej fakulte v Nitre,
odborník na starozákonnú exegézu, napísal v r. 1998, knihu
„Zjedz, čo máš po ruke...“ Kniha je určená budúcim
katolíckym kňazom. Na strane 126 píše: „V židovskom svete
bytie bez mena nie je bytím. Meno by malo vystihovať podstatu bytia
ktoré ho nesie“. V súčastnosti pracuje na teologickej univerzite
vo Viedni.
Božie
vznešené ehje-budem zaznieva aj v uisťujúcich slovách
adresovaných Mojžišovi, Jozuovi a iným.: Ehje immach-budem s
tebou. A hoci v biblickej hebrejčine nemožno hovoriť o slovesných
časoch v našom ponímaní, predsa sa uznáva, že imperfektum má
význam bližší k nášmu budúcemu času, a nie prítomnému, čo
vidno aj z rôznych starohebrejských modlitieb a z Maimonidových 13
článkov viery, kde je Boh opisovaný slovesom „haja“ v troch
slovesných tvaroch: perfekte (vyjadrujúcom minulosť), particípiu
(vyjadrujúcom prítomnosť) a imperfekte (vyjadrujúcom budúcnosť),
t.j.: [haja hóve vejihje, čo sa (správne) prekladá: „bol, je a
bude“] (pozri napr. 2. článok z 13 článkov viery od Maimonida).
Tento citát (ako jeden z mnohých) je teda dôkazom, že imperfektum
už v staroveku, ako aj v stredoveku nieslo vo svojom význame čosi,
čo ho odlišuje od nášho prítomného času, lebo prítomný čas
je vyjadrovaný príčastím (particípiom).
|
|
|
Re: Meno v Biblii (Skóre: 1) Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Pondělí, 09. duben 2012 @ 17:08:51 CEST (O uživateli | Poslat zprávu) | Zaujímavé
je pozreť sa z akého hebrejského tvaru sa prekladá do slovenčiny
„ja som“. Najčastejšie sa prekladá z
ukazovacieho zámena „aní”
alebo poetickejšieho „anochí”
čo znamená „ja”,v
SZ v EB asi 160razy; jeden príklad – Jóel 2,27: „A
poznáte, že ja som uprostred Izraela , že ja som Jahve váš Boh”,
doslovne: „Apoznáte,
že vstrede Izrael ja aja Jahve Bohváš”. V 1Par 21,17
Dávid hovorí „...ja som to nariadil...“ V hebrejčine je
použité „aní hú“, čo doslovne znamená „ja (som ten) on“.
Výraz „ja
som“ by sa plnohodnotne aj s pomocným slovesom, z
hebrejčiny mohlo preložiť z „aní
hóve“
–
stanuci sa, existujúci,
aj keď toto particípium sa nachádza v Biblii asi len raz-Neh6,6.
(V mimobiblickej hebrejčine hojne) Prípadne
aj „hajítí“,
ako
perfektum s následkom vedúcim k prítomnému stavu, takéto
použitie perfekta je v hebrejskej Biblii bežné,
pozri Maimonides a iní. (Prvé miesto je Gen1,2
„hájtá“ 3. osoba, ženský rod – zem bola pustá.) Tieto
formy by teda mohli zodpovedať nášmu „ja som“, no určite to
tak nie je v prípade imperfekta „ehje”.
V žiadnej učebnici hebrejčiny tvary slovesa „stať
sa” v imperfekte – „ehje”
1.osoba; „tihje” 2.osoba mužská; „tihi” 2.osoba ženská;
„jihje” 3.osoba mužská; „tihje” 3.osoba ženská – sa
neprekladajú „ja som”, „ty si”, „on/ona je”.
Tu
platí, že pravda a presnosť je cennejšia ako posvätná (hoc i
starobylá) chyba. Nemali by sme sa nechať zviazať nepresnosťou,
ku ktorej došlo v Septuaginte (už Aquila a Theodotion túto chybu
napravili) a ktorou sa nechal ovplyvniť i prekladateľ Vulgáty
Hieroným. Tradície by nemali mať prednosť pred presnosťou, ako
čítame v Markovi 7,8.
V
učebnici biblické hebrejštiny od Jacoba Weingreena, Karolinum,
Praha 1997 sa na str. 34-35 v kapitole ketív a qeré píše, že
slová s hrubým a vulgárnym významom bývajú nahradzované
prijateľnejšími slovami. (Časom sa v hovorovej reči význam slov
mení, napríklad slovo hluchý sa môže dnes považovať za hrubé
a je nahradzované slovom nepočujúci, alebo sluchovo postihnutý...,
konkrétne príklady sú v „Mluvnici hebrejštiny a aramejštiny“
od Stanislava Segerta, ČSAV 1956, str 47, aj akými eufemizmami boli
nahradené, napr „charáím“ je nahradené s „cóá“, čo je
slušnejší výraz pre výkaly – 2K18,27) Nevhodné slovo je
ketív=(to čo je napísané) a vhodnejšie slovo je qeré=(niečo
iné). Samozrejme v Biblii je v hlavnom texte ponechané ketív ale
na okraji je qere – to čo má znalý čitateľ naozaj prečítať.
Táto zásada sa týka aj chýb, ktoré sa do Biblie pri opisovaní
dostali, ale taktiež aj Božieho mena. Božie meno sa postupne v
Biblii dostalo na úroveň chýb a hrubých slov. Namiesto JHVH
poučení čitatelia prečítajú adonaj. To aj preto, lebo
samohláskové znamienka zo slova „Adonaj“ sú považované za
mechanicky prenesené na JHVH, čo sa považuje za plytký dôvod na
výslovnosť „Jehova“. Netrvám, na žiadnej konkrétnej
výslovnosti Božieho mena, ale v Biblii je dosť mien, ktoré
podporujú aj výslovnosť „Jehova“. Na vyslovovanie ľudských
mien nebol daný zákaz a preto môžu byť zaujímavé, ako podnet
na vyslovovanie Božieho mena. Napr: Sd18,30 „Jehonátan“
Jehova dal; 2Kr3,1 „Jehorám“
Jehova je vysoký; 2Kr 10,15
„Jehonadab“
Jehova je ochotný; 1Kr 22,42 „Jehošafat“,
Jehova je sudca; 2Mo 33,11 „Jehošua“,
Jehova je záchrana, čo je aj meno pána Ježiša. Zaujímavý je
Žalm 81, 6(5), kde je namiesto Jozef – „Jehozef“
ako jediné miesto v Biblii (podobne je Peter raz nazvaný Simeon v
Sk15,14)... Je pravda, že mien, ktoré sa
končia koncovkou „-jah“ je v Biblii oveľa viac, lenže „Jah“
sa v Biblii vyskytuje samostatne ako poetická skrátená forma
Božieho mena. Podstatné je to, že Božie meno je vhodné používať.
Keď sa roľníci na poli stretli, tak sa pozdravili Božím menom –
Rút 2,4 záverečná časť veršu asi takto: JHVH immáchem
vajjómerú ló jevárechechá JHVH.(transkripcia
je nejednoznačná - približná)
Čo
doslovne
aj podľa poradia slov v
preklade môže byť: ...„Jahve
svami“
apovedali knemu „požehnáťa
Jahve“.
Nemyslím
si, že roľníci boli neúctiví, ani si nemyslím, že inak
hovorili ako je napísané. Problém
nie je vo výslovnosti mena, ale v neochote používať ho.
Komentátori
ku veršu Sirach50,20(22) píšu, slov.kat.preklad: „vyslovili
v chráme aj posvätné meno Jahve, ktoré ináč nikto nemal
vysloviť.“ Ak to tak chápal aj Sirach a považoval to za správne,
tak je to jeden z dôkazov, že táto kniha do Biblie nepatrí.
Vo
všeobecnosti platí, že čím sa nejaké meno vyskytuje častejšie
v Biblii, tým má viac variácii v hovorovej reči a potom aj v
prekladoch Biblie. Napríklad Noe
je skôr zo Septuaginty, ale Noach z hebrejčiny. Aj prekladatelia
Jeruzalemskej Biblie (zelená) sa držali tejto zásady str2228: „u
známých jmen a názvů se zachovává tradiční forma, kterou
často odedávna mají v daném jazyce, zatímco neznámá jména a
názvy jsou transkribovány z hebreštiny nebo řečtiny.“
Najčastejšie používané slovo v hebrejskej Biblii je JHVH, preto
je prirodzené, že bude mať v rozličných jazykoch viac foriem,
veď aj v samotnej hebrejčine má dve podoby.
Beletristi
dávajú prednosť tvaru Jehova, s ktorým majú problém teológovia.
Výnimkou je „Veľké Aleluja“ čo je katolícky spevník od
Štefana Janovčíka z roku 1943, 58. vydanie. Imprimatur bolo od
biskupa Jána Vojtaššáka. Na strane 323, pieseň č 271: „Svätý,
svätý, svätý Pán, s anjelmi spievajme, Jehova Boh nazvaný, jemu
chválu dajme.“ Zaujímavé je tiež, že pokiaľ sa v kostoloch
nachádza latinizovaná forma Mena, tak je to Iehova a nie Iahve,
napr. chrám sv. Jakuba v Levoči. (Žiaľ pri návšteve, oltára
svätej Anny nie je umožnené si ho prezrieť z boku a na oficiálnej
stránke, táto časť nie je odfotografovaná.) Známy evanjelický
farár Jozef Devečka v „Katechizmus v obrázkoch“, Tranoscius,
1946, ktorý napísal pre farárov, aby mali živšie kázne na
str.22: „Židia meno Božie vôbec nevyslovovali, radšej ho
opisovali. Takto sa potom stalo, že vznikla neistota, či sa volá
Jahve, alebo Jehova. Je to prehnanosť a krajnosť.“
Zaujímavé
je že fragmenty septuaginty priamo z polovice prvého storočia LXX
VTS 10b z jaskyne Nahal Hever obsahuje v gréčtine vpísané Meno
starohebrejskými znakmi. Táto čať malých pororokov bola písaná,
keď žili apoštoli. Na viacerých miestach je archaickou
hebrejčinou vpísané meno v gréckom texte, dokonca aj v
Zechariašovi 9,4. V Biblii hebraike štutgartensia na tomto mieste
je adonaj, len v poznámke pod čiarou je uvedené, že vo viacerých
manuskriptoch je JHVH. Prepisovači Biblie už v staroveku menili
pôvodný text. Jasnozelenou farbou je napísaná ta časť
septuaginty, ktorá sa nezachovala:
http://www.thewaytoyahuweh.com/pdf/dead_sea_scrolls/DSS_-_Nahal_Hever_GMP_(8HevXIIgr)_Zechariah.pdf |
|
|
Re: Meno v Biblii (Skóre: 1) Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Sobota, 13. říjen 2012 @ 19:18:59 CEST (O uživateli | Poslat zprávu) | Správne
porozumenie významu mena môže byť dôležité aj pri preklade
Biblie. Preklad Ž138,2c robí prekladateľom problém. Viacerí
prekladatelia tam dávajú spojku „a“, ktorá tam nie je a
poukazuje na nepochopenie, (napríklad slovenský katolícky a
evanjelický preklad, kralický...). V JB je táto poznámka pod
čiarou: „zvětšil jsi svůj slib nad veškerý svůj věhlas.
Nejistý text“ Pritom veta je gramaticky jednoduchá, doslovne z
hebrejčiny: „Lebo-vyzdviholsi nad-celé-menotvoje rečtvoju“
Znamená: Tvoja reč sa ukazuje väčšia ako význam tvojho mena.
Významovo je to dobre preložené v B21. Žalmista vlastne povedal:
Keď Jahve niečo prehlasuje na základe svojho
mena, ktoré poukazuje, že čokoľvek si zaumieni, to splní,
očakávame od splnenia jeho slov veľa, veľa. On však vždy
prekoná naše predpoklady a spôsobí, aby skutočnosť ďaleko
predčila naše očakávania. Boh vyvyšuje svoju reč tým, že
pôsobí, aby jeho splnenie bolo veľkolepejšie ako očakávame.
Takúto osobnú skúsenosť mali mnohí verní ctitelia, uvediem
príklad:
Keď
Jahve Mojžišovi povedal 2M6,3 že zatiaľ sa nedal spoznať pod
svojím menom Jahve; tým nie je myslené to, čo je k tomuto
veršu napísané v katolíckom Písme: "Boh sa zjavoval v čase
patriarchov ako Všemohúci Boh, ale nezjavil sa im pod menom Jahve."
Veď asi aj Mojžišova matka mala vo svojom mene Božie meno.
Napr.
Abrahám aj Sára používali Meno, napr: 1M15,8; 16,2... Dokonca aj
v rozhovore Abraháma s Bohom o Sodome Abrahám používal Meno. 18,
27; 30; 31; 32. (Je pravda, že v tomto rozhovore je aj v BHS
používané Adonaj, teda Pán, ale v poznámke pod čiarou je
uvedené, že vo viacerých masoretských textoch je JHVH.)
Katolícky
výklad je asi dôsledok historickej-vyššej kritiky Biblie,(
J.Wellhausen...) ktorú rozpracovali protestanti, ale postupne ju
zavrhujú. U katolíckych teológov je dnes populárnejšia, aj keď
pri jej vzniku sa jej bránili.
Patriarchovia
vedeli ako sa volá Boh, jeho meno používali, ale ešte osobne
nezažili Jahveho ako Boha, ktorý uskutočňuje svoje ďalekosiahle
sľuby – význam Jeho mena. Izraeliti s Mojžišom to zažili,
pokorenie svetovej veľmoci – Egypt. Bola to nová skúsenosť.
Aj
prorok Daniel vyznával hriechy svojho národa a prosil Jahveho, aby
mohol vedieť čo sa stane so zajatými izraelčanmi a v odpovedi sa
dozvedel oveľa viac – 9.kap Daniel.
Šalamún
prosil o múdrosť a dostal oveľa viac – 1Kr3,13.
Slovo
„pán“ mi pripomína vývoj a význam hebrejského slova „baal“.
Baal je univerzálne užitočné slovo,(podobne ako slovo pán) ktoré
sa dá preložiť ako „majiteľ“. Napr: Muž je manžel, alebo
majiteľ ženy – 1M20,3. Majiteľ studne alebo
zvieraťa – 2M21,34. Jozef bol majiteľom snov – 1M37,19.
Veriteľ v právnom vzťahu v pôvodnom jazyku je tiež baal –
5M15,2... Dokonca aj samotný Jahve je v pôvodnom jazyku pozitívne
nazvaný baalom – Iz54,5.
Okolité
národy, kde bol Izrael, používali označenie baal na miestnych,
národných, prírodných bohov – falošných. Napr baal-peor,
baal-hermon, baal-chacor... Toto uctievanie vplývalo aj na
Izraelitov a tiež začali Jahveho nazývať baalom v negatívnom
význame. Stratili osobný vzťah a Boh bol len baal,
podobne ako dnes len
Pán. Ozeáš právom napísal: „Toho dne sa stane –
Jahvův výrok -, že na mne zavoláš: „Můj choti“(= „íší“=„môj
muž“), a nebudeš už na mne volat: „Můj bale“.“ –
Oz2,16(18). Výstižný je katolícky komentár k tomuto textu:
"Oslovenie Môj Bál znamená môj pán, alebo môj manžel. I
Boha by bolo možno právom takto osloviť, lebo je naozaj Pán a
manžel vyvoleného národa, ale Boh nenávidí toto oslovenie,
pretože pripomína modlu." Ja tiež používam titul Pán, ale
nie bez hraníc.
|
|
|
Re: Meno v Biblii (Skóre: 1) Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Pátek, 22. únor 2013 @ 15:37:21 CET (O uživateli | Poslat zprávu) | J.Ratzinger,
Úvod do kresťanstva, str 98: "[Meno] v gréckej Biblii takmer
nenájdeme, lebo je nahradené jednoducho slovom "Pán"."
Je to mierne povedané – nepresné. Ja
nepoznám ani jeden fragment LXX starší ako z 1. storočia, kde by
do gréčtiny nebolo vpísané Meno.
Napr fragment z Jóba z prvého storočia nájdený v Egypte. V
štvrtom riadku od spodu je napísané Meno v archaickej hebrejčine:
http://pl.wikipedia.org/wiki/Papirus_LXX_Oxyrhynchus_3522
Zvitky
od mŕtveho mora sú známe ako hebrejské, ale v štvrtej jaskyni je
niekoľko fragmentov z Biblie v gréčtine. Tento fragment z
Levitikus obsahuje Meno dokonca v gréčtine ako IAO:
http://ccat.sas.upenn.edu/rak//lxxjewpap/4QLevB.jpg
Aj
v druhom storočí prekladatelia Biblie do gréčtiny, Aquila a
Symmachus písali Meno. Ich preklad sa nezachoval, existujú len
zlomky z citácii. Napr. fragment Aqila Sinope, v druhom stĺpci
vididieť z 2. Kráľov, 23 kapitoly ako 27verš začína: A
povedal Jehova...
http://www.areopage.net/imgname/aqburkitt.GIF.
Aquila a Symmachus neboli kresťania.
Čiže
presnejšie: "[Meno] v gréckej Biblii do prvého storočia
vrátane 1. storočia bolo v texte napísané, až keď
preklady do gréčtiny boli zverené do starostlivosti cirkevných
hodnostárov, tak bolo nahradené slovom Pán."
Kvôli objektívnosti treba dodať, že v čase keď J.Ratzinger
písal knihu Úvod do kresťanstva, nemusel poznať spomínané
archeologické nálezy. Teraz opíšem jeden nový nález.
Najstarší
známy písomný dokument, o ktorom sa dr.James D.Tabor, z
University of North Carolina domnieva, že ho napísali kresťania,
možno skôr ako boli napísané evanjeliá. Tu
je vyretušovaná fotka:
http://asorblog.org/wp-content/uploads/2012/03/R_tabors-drawing.jpg
∆IO∑
IAIO YΨΩ AΓB
Je
to štvoriadkový nápis na hrobke v Jeruzaleme. Predpokladá sa, že
v jednom riadku je jedno slovo. Posledné dve písmená v poslednom
riadku nie sú isté, hlavne preto nápis má viac možností
prekladu. Význam textu je asi: Boh Jehova vzkriesi...Nápis je
datovaný do obdobia roku 20 – 70nl. Je napísaný akoby narýchlo
na pripravené osárium, aj keď samotný text v tej dobe mohol byť
starostlivo premyslený. Medzi učencami sa vedú dlhé diskusie, čo
tento text vlastne znamená, a kto ho napísal. Božie meno napísané
takto v gréčtine štyrmi písmenami je nezvyklé. Úvahy v
polštine:
http://archeologiabiblijna.wordpress.com/2012/03/12/boski-jahwe-na-ossuariach-z-i-wieku-czy-to-najstarsze-zabytki-chrzescijanskie/
Podrobný
rozbor v PDF od pôvodného autora:
http://www.bibleinterp.com/PDFs/Tabor2.pdf
Na strane 40 tiež vidieť nápis na troch fotkách.
|
|
|
|
|